Zbraně(ČR)

 

Lehký kulomet BREN

 

Armáda Československé republiky disponovala po svém vzniku v roce 1918 směsicí různých zbraní z dob Rakouska – Uherska. Proto bylo v druhé polovině 20. let zahájeno přezbrojení s cílem dosažení jednotnosti zbraní a střeliva. Důraz byl kladen na soběstačnost státu ve zbrojním průmyslu pro případ války a pro omezení závislosti na spojencích. Všechny hlavní typy pěchotních zbraní byly české konstrukce, případně převzaté a upravené podle požadavků armády. Jejich výroba a vývoj probíhala v nově budovaných zbrojovkách Československá zbrojovka, a.s. (Brno, Vsetín, Povážská Bystrica) a Česká zbrojovka a.s. (Strakonice, Uherský Brod). V tomto období vzniklo několik výborných zbraní, včetně lehkého kulometu vz. 26. Mezi podařené konstrukce patří např. armádní puška vz. 24 systému Mauser, která je považována za nejlepší opakovačku mauserovku na světě. Budeme-li věřit irácké propagandě, tak právě tato zbraň sestřelila v březnu 2003 v irácké válce americký bitevní vrtulník Apache. Další úspěšnou zbraní byl těžký kulomet vz. 37 vyráběný s názvem BESA za II. světové války ve Velké Británii firmou BSA. Armáda schválila také pistoli vz. 38 a kulometnou pistoli (samopal) vz. 38, ale okupace ČSR Německem zabránila jejich zavedení do výzbroje ve větších počtech. Výše uvedené zbraně (a nejsou uvedeny všechny) dokazují, že předválečná zbrojní výroba ČSR dosáhla vysoké úrovně, což potvrzuje mj. vývoz zbraní do 20 zemí.

V průběhu přezbrojení vznikla nejsložitější situace při hledání nového lehkého kulometu. Po 6 letech, kdy probíhala výběrová řízení a armádní zkoušky byla zvolena původní česká konstrukce Václava Holka ze Zbrojovky PRAGA. Kulomet byl poprvé předveden na jaře 1922 a po odstranění nedostatků byl zaveden do výzbroje jako lehký kulomet PRAGA vz. 24. Licenci poté zakoupila Čs. zbrojovka v Brně a po úpravách součástek na strojovou výrobu začala zbraň vyrábět jako lehký kulomet ZB vz. 26. Do brněnské zbrojovky odešel i konstruktér Václav Holek a mohl se tak dále podílet na vývoji zbraně. Sériová výroba začala v roce 1927 a armáda převzala celkem 34 550 ks. Kvalitní konstrukce ZB 26 umožnila jeho úspěšný vývoz. Konstrukční úpravy respektující požadavky zákazníků vyústily v několik nových typů. Prvním byl ZB 27, následoval ZB 30J pro Jugoslávii a ZB 30 pro Rumunsko, které jej pak vyrábělo v licenci. Na počátku 30. let hledala britská armáda náhradu za své kulomety Lewis pocházející z první světové války. Britský vojenský atašé sloužící v Praze upozornil na čs. lehký kulomet vz. 26. Na základě žádosti britského ministerstva války vznikl ZGB 33 zkonstruovaný pro anglické střelivo ráže .303 (7,7 mm). Po úspěšných zkouškách byla zakoupena licence a kulomet se začal vyrábět ve státní zbrojovce Small Arms Factory v Enfieldu. Spojením názvů Brno a Enfield vzniklo pojmenování BREN, pod kterým se proslavil na bojištích druhé světové války. Sloužil v armádách Britského společenství a dalších spojenců protiněmecké koalice. V průběhu války byla zahájena výroba i v Kanadě, Austrálii a Indii. Válečné zkušenosti a snaha po zjednodušení výroby způsobili vznik několika verzí BREN Mk. I., II, III. a IV. Kvality kulometu bohužel ocenil i německý Wehrmacht, který jej zavedl do výzbroje jako MG. 26 a MG. 30 (kořist v Jugoslávii). Vývoj kulometů vycházejících z původní konstrukce ZB 26 pokračoval i po válce. Václav Holek navázal na jeho konstrukci při návrhu nového lehkého kulometu určeného pro český náboj střední výkonnosti 7,62 x 45 mm. Tento kulomet s továrním označením ZB 501 prošel úspěšně testy a byl zaveden do výzbroje jako 7,62 mm lehký kulomet vz. 52. Po nátlaku Sovětského svazu byl překonstruován pro sovětský náboj 7,62 x 39 mm a zaveden jako LK vz. 52/57. Definitivně byla éra čs. lehkých kulometů uzavřena nástupem univerzálního kulometu vz. 59 v 60. letech. V britské armádě probíhal podobný vývoj. V roce 1958 byl BREN upraven pro standardní náboj NATO 7,62 x 51 mm a zaveden jako typ L4. Ve službě zůstal do 80. let, kdy byl nahrazen lehkým kulometem L86.

Lehký kulomet byl ve výzbroji pěchotních jednotek, opevněných objektů v pohraničí a obrněných vozidel (Bren gun carrier). Obsluhu kulometu zajišťovala dvoučlenná střelecká družstva ve složení střelec a nosič munice. V pěchotní konfiguraci je vybaven dvojnožkou, u prvních verzí teleskopickou. Pro déletrvající střelbu vyžadující stabilitu se používala trojnožka, která existovala i v protiletadlové verzi. Typ 26N určený do opevnění disponoval speciální lafetou umožňující zaměřování podle panoramatické mapy prostoru před objektem. Zbraň má puškovou pažbu a pistolovou pažbičku ze dřeva. Pro transport se používá nosné držadlo, které může být použito pro střelbu ve stoje a při výměně hlavně. Hlaveň je vyměnitelná pomocí hlavňové otočné spojky a při déletrvající střelbě se mění po cca 300 výstřelech z důvodu zamezení poškození z přehřívání. První typy se vyráběly s chladícími žebry, ale později se od toho ustoupilo z důvodu usnadnění výroby a minimálnímu chladícímu efektu. Záblesk výstřelu potlačuje trychtýřovitý tlumič výšlehu. Mezi hlavní a plynovou trubicí se nachází regulátor sloužící k regulaci plynů vstupujících do plynové trubice v závislosti na stupni znečištění zbraně a kvalitě střeliva. Pootočením dvojnožky připevněné na plynové trubici je možné odstranit zplodiny střelby. Mířidla sestávají z jednoduché mušky a sklopného rámečkového hledí a jsou umístěna vlevo od osy zbraně kvůli nahoře umístěnému zásobníku. Zásobník je dvouřadý rovný, pro britské střelivo s okrajem zakřivený a vytváří tak charakteristický vzhled kulometu. Zbraň je vybavena střeleckou pohotovostí, to znamená, že po vystřelení posledního náboje zůstane závěr v zadní poloze a bicí mechanismus napnutý a po výměně zásobníku připravený na pokračování ve střelbě. Spoušťový mechanismus umožňuje střelbu dávkami a jednotlivými výstřely. Některé verze střílejí pouze dávkami ale pomalá rychlost střelby dovoluje střelci jednotlivé výstřely. Společně s kulometem byl dodáván přepravní vak obsahující náhradní hlaveň a věci potřebné k údržbě a čištění zbraně.

Takticko - technická data uvedených kulometů
kulomet	ráže	náboj	hmotnost	délka	délka hlavně	kapacita zásobníku	rychlost střelby	úsťová rychlost
vz. 26	7,92 mm	7,92x57 mm	8,9 kg	1165 mm	602 mm	20	600/min.	800 m/s
BREN Mk. I	7,7 mm	.303 SSA BALL Mk. VII	10,1 kg	1073 mm	635 mm	30	500/min.	731 m/s
vz. 52	7,62 mm	7,62x45 mm český	8 kg	1045 mm	583 mm	25/100 pás	1000/min.	760 m/s
L4A4	7,62 mm	7,62x51 mm NATO	8,7 kg	1156 mm	597 mm	30	520/min.	840 m/s

Lehký kulomet vz. 26

Lehký kulomet vz. 52/57

Lehký kulomet L4A4

Jak funguje BREN

BREN je automatická zbraň využívající principu tlaku spalných plynů vzniklých při výstřelu, které zajišťují otevření a zavření (zamčení) závěru, vyhození prázdné nábojnice, nabití nového náboje a napnutí bicího ústrojí. Kulomet střílí z otevřeného závěru, to znamená, že závěr zůstává v zadní poloze až do stisknutí spouště. Otevřený závěr umožňuje přístup vzduchu do nábojové komory a pomáhá tak chladit zbraň při déletrvající střelbě.

Po stisknutí spouště je uvolněn nosič závorníku a tlakem předsuvné pružiny tlačen vpřed, spolu s ním se pohybuje závorník, který vezme náboj ze zásobníku a zasune jej do nábojové komory. Při uzavření závěru dojde k uzamčení nábojové komory vykývnutím závorníku směrem vzhůru. V okamžiku, kdy nosič závorníku dorazí do přední polohy narazí jeho horní část na úderník, který inicializuje zápalku a odpálí náboj.

Spalné plyny vzniklé při výstřelu jsou odebírány z hlavně kanálkem do plynové trubice. Tlak plynů v trubici působí na píst a s ním spojený nosič závorníku. Pohyb vzad způsobí vykývnutí závorníku směrem dolů a odemkne se závěr. Vytahovač umístěný na závorníku při pohybu vzad vytáhne prázdnou nábojnici a ta je nárazem na vyhazovač vyhozena ze zbraně směrem dolů. Pohybovou energii závěru tlumí předsuvná pružina. Závěr se dostane do zadní polohy, napne se bicí ústrojí a v závislosti na režimu palby se zastaví nebo pokračuje v cyklu.

Schéma kulometu a popis

 

České revolvery

 

Výroba revolverov vlastne nemá  v Českej republike veľkú tradíciu. Za prvú českú sériovo vyrábanú zbraň tohto typu s najvetšou pravdepodobnosťou musíme považovať jednočinny terčový revolver ZKR 551, ktorý roku 1958 získal zlatú medailu na svetovej výstave v Bruselu. Tieto šestiranové zbrane ráže.38 Special s pevným valcom pochádzali z konštruktérskeho dreva Františka a Josefa Kouckých a z produkcie brnenskej Zbrojovky. Hocikto si ešte bude pamätať, že umožnili víťazstvo a svetový rekord Československého družstva na streleckým MS 1958 v Moskve.

O rok pozdejšie začala sériová  výroba nemenej populárneho dvojčinného revolveru Grand s rôznymi dĺžkami hlavne a s výklopným valcom, ktorý bol dielom konštruktéra Augustina Nečase. Vyrábala ho tiež Zbrojovka, potom možno ČZ Uherský Brod a nakoniec v 60. rokoch dokonca Kinex Bytča... Šestiranový Grand bol určite v rážach .38 Special a .22 LR, zatiaľ čo prevedenie v ráži .357 Magnum sa pravdepodobne nikdy nedostalo do sériové výroby. To ostatne platí i o ďalšom Nečasově revolveru Major, projektovanom pre raže .32 S&W Long, 7,65 mm Browning, .22 LR a .22 WMR.

Bohvie, prečo sa vo výrobe týchto úspešných zbraní nepokračovalo. Výroba revolverov na českom území bola obnovená v 90. rokoch. Zbrojovka Brno sa pokúsila o znovuvzkriesenie modelu 551, viac-menej vývoj i výroba revolverov stále získavajú na obrátkach hlavne zásluhou brnenských firiem Alfa-proj a Kroko (skôr Kora).

Alfa-proj tiež na tohtoročnom veľtrhu IWA uviedla nové modely revolverov, z nich alespoň jeden určite znamená dôležitý medzník v českej histórii tohoto oboru.

Predstavme si najprv nové prevedenie šestiranového terčového revolveru Holek Sport v rážach .22 LR (typov‚ označení 261 Sport) nebo .32 S&W Long (763 Sport), ktorý sa vyrába s šesťpalcovou hlavňou. 0 tejto zbrani s tradičným firemným rámom zo zinkovej zliatiny sme písali v poslednom minuloročnom čísle SR, avšak vtedy ešte mala plášť na hlavni z ocele. Teraz je plášť oceľový hlavne z duralu, čím došlo k zmene hmotnosti a možnosti vyváženia revolveru.

 

Samopal vzor 58

 

V päťdesiatych rokoch bolo vo výzbroji Československej ľudovej armády viacero typov osobných zbraní jednotlivca. Išlo o pušky kalibru 7,92 mm Mauser a od začiatku päťdesiatych rokov aj samopaly vz.23 a vz.25 kalibru 9 mm Parabellum (9x19). V roku 1951 bol pre ČSĽA vybraný ako unifikovaný pištoľový náboj sovietsky 7,62x 25 mm Tokarev. Vzhľadom na to boli zavedené do výroby samopaly vz.24 a vz.26, ktoré vychádzali z konštrukcie samopalov vz.23/vz.25, ale používali novo zavedený sovietsky náboj. Je jasné, že prílišná rozmanitosť výzbroje robila vrásky na čelách najmä zásobovačom.

Aby toho nebolo málo, po druhej svetovej vojne začal prevládať trend tzv. skrátených kalibrov. Vychádzal z poznatku, že priemerný pešiak reálne nestrieľa na vzdialenosť väčšiu než 400 m, preto je preňho zbytočný síce výkonný, ale ťažký puškový náboj (napr. 7,92 Mauser, .303 atď), ktorý si vyžaduje aj ťažkú zbraň a má silný spätný ráz. To znemožňovalo niesť do boja väčší počet nábojov, komplikovalo automatické nabíjanie a nedovoľovalo paľbu dávkou. Protikladom výkonných a ťažkých pušiek s dlhým dostrelom boli samopaly. Tie používali pištoľové náboje (9 mm Parabellum, 7,62 Tokarev, .45 ACP ai), mali menšie rozmery, boli pomerne ľahké a plne automatické. To ich predurčovalo na boj v stiesnených priestoroch, v budovách a pod. Vďaka týmto vlastnostiam si ich obľúbili výsadkári, ale aj radoví pešiaci. Na druhej strane však samopal nemal vzhľadom na použitý kaliber účinný dostrel vyšší než 200-250 m. To výrazne hendikepovalo vojaka so samopalom pri klasickom boji na otvorenom priestore.

Preto začali snahy spojiť klady pušky a samopalu do jednej zbrane, a to cestou zníženia výkonu štandardných puškových nábojov. Prvými prípadmi takýchto zbraní boli nemecké MP 43/44 na náboj 7, 92 mm vz.43 Polte a americké karabíny M1 kalibru .30 (7, 62x 33 mm). U nás sa nastúpilo na cestu nových nábojov v roku 1950, keď sa začal vývoj náboja Z-50, ktorý bol zavedený do výzbroje ČSĽA ako 7,62 mm krátky náboj vz.52. Ten mal kaliber 7,62 mm s dĺžkou nábojnice 44,9 mm (7,62x 45). Na tento náboj boli skonštruované a zavedené do výroby dve zbrane, a to samonabíjacia puška vz.52 a ľahký guľomet vz.52.

Je však dobre známou skutočnosťou, že v tej dobe boli vzťahy Československa a ZSSR veľmi bratské, a tak bolo rozhodnuté o unifikácii streliva našej armády podľa sovietskeho vzoru. Kaliber útočných pušiek (v našej vtedajšej nomenklatúre samopaly) a ľahkých guľometov bol stanovený na 7,62x 39 mm vz.43, čo je kaliber notoricky známych AK-47/AKM. Pre univerzálne guľomety a ostreľovačské pušky to bol náboj 7,62x 54R Mosin.

Zavedenie nového náboja viedlo k rozhodnutiu prekonštruovať ako pušku vz.52 na typ vz.52/57 a rovnako guľomet vz.52 bol prerobený na vz.52/57. Oba nové typy zbraní používali nové náboje vz.43. Ani jeden typ sa však vo výzbroji neohrial dlho. Guľomet vz.52/57 bol nahradený univerzálnym guľometom vz.59 a pušky vz.52 nahradil samopal vz.58. Treba však dodať, že pušky vz.52 sa stále používajú vo výzbroji českej aj slovenskej armády, konkrétne na Slovensku ich používa Čestná stráž prezidenta SR a v Česku Hradní stráž. V oboch prípadoch bola pôvodná povrchová úprava (fosfátovanie) nahradená chrómovaním.

V predchádzajúcom odstavci som sa už zmienil o samopale vz.58, ktorý nahradil pušky. Predstavitelia vtedajšieho MNO (Ministerstvo Národnej Obrany) si uvedomili, že jedinou záchranou pred galimatiášom rozličných kalibrov a zbraní je zavedenie novej zbrane jednotlivca- samopalu vz.58. Konštrukcia novej zbrane sa pripravovala už približne od roku 1952. Od tohto roku vzniklo viacero projektov automatických zbraní na náboj vz.52, a to ČZ 515 a ČZ 552, ktoré vyvíjal J.Čermák, ZK 503 bratov Kouckých a ZB 530 od Václava Holka. Nakoniec boli vybrané dva typy, a to ZK 503 a ZB 530. V roku 1955 bol však vývoj kompletne zastavený a vyšiel príkaz na vývoj novej zbrane na náboj vz.43. Oficiálne takticko-technické požiadavky boli vydané v roku 1956 a vedúcim vývoja sa stal Jiří Čermák. Vývoj trval dva roky, a tak mohla byť nová zbraň zavedená do výzbroje ČSĽA v roku 1958 ako 7, 62 mm samopal vzor 58. Mimochodom, názov samopal nie je správny. Podľa všeobecne prijatých zásad by mala byť zbraň označená ako útočná puška (angl. assault rifle). Na túto skutočnosť veľmi správne poukázal výborný konštruktér a spisovateľ Lubomír Popelínský vo svojej knihe Československé automatické zbrane & jejich tvůrci (Naše vojsko, Praha 1999) na 101 strane: „Termín samopal by mal byť vyhradený len pre automatické zbrane schopné strieľať dávkami a konštruované na pištoľové náboje.“

Ale konečne ku samotnej zbrani. Napriek tomu, že ide o konštrukciu starú viac ako 40 rokov, stále je uznávaná ako výkonná a spoľahlivá zbraň. V roku zavedenia bola skutočne prelomová a svojou kvalitou podľa názoru viacerých odborníkov predstihne sovietske AK-47, ale aj mnohé súdobé západné konštrucie. Medzi príslušníkmi československej armády (a nielen medzi nimi) sa stala legendárnou zbraňou. Oceňovaná bola najmä jej vysoká spoľahlivosť, odolnosť voči vonkajším vplyvom a veľmi dobrá kvalita vypracovania. Podľa mnohých bývalých príslušníkov ČSĽA zbraň fungovala kedykoľvek, neprekážali jej voda, blato, piesok ani zima. Kvalitný strelec s ňou dosiahne presný zásah jednotlivým výstrelom na 400 m, pri streľbe na skupinové ciele sa dosahujú veľmi uspokojivé výsledky na vzdialenosť až 800 m.

Zbraň je primárne určená na ničenie živej sily nepriateľa, a to paľbou, bodákom alebo pažbou. Okrem toho môže byť použitá aj na ničenie nepancierovanej techniky nepriateľa, nízko letiacich vrtuľníkov a lietadiel, prípadne padajúcich výsadkov.

Sa vz.58 sa skladá z nasledovných súčastí:

• Hlaveň- má vývrt so štyrmi pravotočivými drážkami so stúpaním 240 mm. Na jej konci je závit pre nasadenie tlmiča ohňa, alebo cvičného násadca, ktorý umožňuje automatickú streľbu pri použití cvičných nábojov. Ďalej je na hlavni nosič mušky a plynový násadec a taktiež úchyt pre bodák vz.58.

• Mieridlá- tvorí ich muška valcovitého tvaru a cieľnik. Cieľnik je nastaviteľný, má osem polôh s delením po 100 m, cieľnik možno nastaviť do polohy U (univerzál). Vtedy sú mieridlá nastavené na vzdialenosť 300 m a táto poloha cieľnika sa používa aj pri streľbe v noci.

• Záver- skladá sa zo závorníka s uzamykacou závorou, nosiča závorníka, predsuvnej pružiny, vyťahovača, zápalníka, úderníka, vratného zariadenia

• Spúšťový mechanizmus- umožňuje paľbu jednotlivým ranami a dávkami. Okrem toho zabezpečuje zbraň proti neúmyselnému výstrelu pri náraze, alebo neopatrnom zaobchádzaní.

• Puzdro záveru

• Predpažbie

• Pažba/ramenná opora

Okrem toho sa ku zbrani dodáva nasledovné príslušenstvo: 4, alebo 6 zásobníkov po 30 nábojov, bodák vz.58, sumka na zásobníky a pošva bodáku, popruh, vyterák, čistiaca kefka, chránidlo ústia, olejnička a kľúč mušky.

Na pohon nabíjacieho mechanizmu sa používa impulz prachových plynov. Tieto sa odvádzajú cez plynový kanálik do plynového systému. Ten sa skladá z valca s piestom, pričom piest je spojený s nosičom závorníka. Piest je vybavený pružinou, ktorá zabezpečuje jeho návrat do prednej polohy. Záver je uzamykaný závorou, ktorú nesie závorník. Závora uzamyká záver výkyvom do puzdra zbrane. Zásobník sa k samopalu prichytáva zdola záchytkou zásobníka. Zásobník je oceľový skriňový s kapacitou 30 nábojov, ktoré sú podávané podávačom. Vystrelená nábojnica je odstránená pomocou vyťahovača, ktorý ju vytiahne z hlavne a pevného vyhadzovača. Po vystrelení všetkých nábojov zostane záver v zadnej polohe zachytený pomocným zachytávačom.

Spúšťový mechanizmus je klasický mechanický, pričom k iniciácii prachovej náplne dochádza nárazom úderníka na zápalku náboja. Iniciácia náboja prebieha až po uzamknutí záveru v prednej polohe. Okrem toho má zbraň automatickú spúšť na paľbu dávkou. Jej funkciou je vypustiť úderník, pokiaľ je v režime automatickej paľby stlačená spúšť hneď po uzamknutí záveru v prednej polohe. Spúšť je chránená kovovým lúčikom, pričom strelec má k dispozícii prepínaciu páčku. Tá má tri polohy, označené 0- v tejto polohe je zbraň zaistená, 1- paľba jednotlivými ranami a 30- paľba dávkou.

Podľa požiadavky MNO boli vyrábané tri verzie Sa vz.58:

• 7,62 mm samopal vz.58 P- pechotná verzia, má pevnú drevenú/plastovú pažbu
  

• 7,62 mm samopal vz.58 V- výsadková verzia s oceľovou ramennou opierkou, ktorú možno podľa potreby sklopiť na pravú stranu puzdra zbrane
  

• 7, 62 mm samopal vz.58 Pi- najzriedkavejšia verzia, má pevnú drevenú pažbu, tlmič plameňa, dvojnožku a na ľavej stene puzdra zbrane je umiestnený držiak prístroja na nočné videnie. Ten bol typu NSP-2 a dodával sa spolu so zdrojom, ktorý niesol strelec na opasku
  

• Okrem toho boli koncom šesťdesiatych rokov vyvinuté na báze Sa vz.58 dve zbrane, a to 7,62 mm automatická puška AP 67 a 5,56 mm útočná puška ÚP-Z 70. Tieto boli plánované ako vývozné artikle, no nakoniec k ich exportu nedošlo

Samopal vz.58 používal viacero typov nábojov, najčastejšie to boli nasledovné:

• náboj 7,62-43- bežný náboj na ničenie živej sily nepriateľa

• náboj redukovaný 7,62- Rd 43- redukovaný náboj sa používa pri streľbe na menšie vzdialenosti, má maximálny dostrel 1100 m. Je rozoznateľný podľa tvaru strely a jej bieleho náteru

• náboj svietiaci 7,62- S 43- označený zelenou farbou na hrote strely

• náboj priebojný zápalný 7,62- PZ 43- strela značená červeným a čiernym pruhom

• náboj zápalný 7,62-Z 43- hrot strely 7,62-Z 43- hrot strely červený

• náboj zameriavací 7,62- Zm 43- hrot strely zeleno-biely

• náboj školný 7,62- Šk 43- požíva sa na kontrolu činnosti nabíjacieho a podávacieho zariadenia, kontrolu činnosti zásobníkov a výcvik v nabíjaní a spúšťaní, rozoznateľný podľa troch pozdĺžnych zárezov na nábojnici

• náboj cvičný- 7,62- Cv 43- „slepý“ náboj, krčok nábojnice je hviezdicovito zahnutý, nemá strelu. Používa sa na výcvik a značkovanie paľby

 

Rozoberanie zbrane prebieha v nasledovnom poradí:

• vybratie zásobníka

• sňatie vratného ústrojenstva tlakom na zadnú časť puzdra zbrane a následným vyklopením nahor

• vybratie záveru stiahnutím napínacej páky vzad a následným zdvihnutím ľavou rukou

• sňatie nadpažbia- palcom pravej ruky sa zatlačí na kolík nadpažbia a následne sa kolík vyberie. Potom sa zadná časť nadpažbia uchopí a zodvihne hore, následne dôjde k uvoľneniu nadpažbia a jeho vybratiu

• vybratie piestu- pravou rukou sa piest uchopí a zatlačí proti pôsobeniu pružiny na doraz a následne sa vykloní hore

• sňatie chránidla záveru

Ešte predtým ako bol Sa vz.58 zavedený do výzbroje prebehla séria skúšok, ktoré preukázali jeho značnú spoľahlivosť a odolnosť. Často sa zabúda na to, že samopal sa zúčastnil aj na testoch v ZSSR. Prvý raz v roku 1957. Z druhých, neskorších testov vznikla správa (Otčet No 262). Vtedy bola testovaná drevená pažba, ako aj kovová opierka, a tiež dvojnožka a bodák vz.58. Skúšky sa zamerali najmä na paľbu v sťažených podmienkach. Strieľalo sa nasucho ( všetky súčasti boli zbavené mazív), po zaprášení, namočení, po vlečení samopalu v piesku a tiež pri extrémne nízkych a vysokých teplotách. V týchto prípadoch bola konštatovaná značná spoľahlivosť zbrane, keďže len 4,5 percenta výstrelov bolo chybných, najčastejšie išlo o nesprávne podanie náboja, chybnú iniciáciu zápalky a nesprávne vyhodenie vystrelenej nábojnice. Pri normálnych podmienkach bolo zistených len 0,13 % chybných výstrelov, pričom požiadavka MNO (Ministerstva národnej obrany) bola 0,3 %. Počas skúšok bola objavená nízka trvanlivosť niektorých súčastí nabíjacieho a bicieho systému, ktorú spôsobovala nedostatočná kvalita materiálu.

Po následnej rekonštrukcii a úpravách boli vykonané nové skúšky dvoch samopalov s výr. číslami 2182 a 2183. Skúšky samopalu 2182 priniesli zaujímavý výsledok- životnosť zbrane bola 25 333 výstrelov s percentom chýb 0,135. Priemer vývrtu hlavne sa po ukončení skúšok zväčšil len o 0,01 mm, po 25 231 výstreloch praskol nosič závorníka, po 20 573 výstreloch závora, vyťahovač praskal v priemere po 3000 výstreloch, no úderník vydržal celé skúšky bez výmeny.

Po týchto vyčerpávajúcich testoch bol v roku 1958 konečne samopal zavedený do výzbroje ČSĽA, kde zotrval bez zmeny zatiaľ 48 rokov, hoci dnes už v rozdelených armádach- českej a slovenskej, čo sa podarilo len máloktorej, ak vôbec niektorej, zbrani na svete. Okrem toho je Sa vz.58 zavedený vo výzbroji Policie ČR aj Polície Slovenskej republiky a tiež indickej jednotky Para Commandos. Celkovo bolo vyrobených asi 900 000 kusov zbraní. Samopal vzor 58 je napriek svojmu veku stále považovaný za kvalitnú a životaschopnú zbraň. Dokazuje to nielen doba jeho služby v armáde, ale aj to, že je neustále používaný aj špeciálnymi jednotkami slovenskej aj českej armády, hoci s drobnými úpravami. Pred niekoľkými rokmi sa dokonca do výzbroje oboch armád zaviedli upravené vz.58, ktoré majú na predpažbí lišty Picatinny, umožňujúce montáž širokého spektra doplnkov, ako laserové zameriavače, taktické svetlá, či granátomet CIS 40 GL používaný českou 601.sss. Vďaka tomu zostáva Sa vz.58 stále použiteľnou výkonnou a presnou zbraňou, ktorá sa používa na domácej pôde, ako aj v misiách po celom svete, vrátane extrémne náročných nasadení v Afganistane a Iraku.

No nielen zbraň si zaslúži pozornosť. Za zmienku stojí aj konštruktér samopalu vz.58 Jiří Čermák. Budúca hviezda československého zbrojárskeho priemyslu sa narodila 15. januára 1926. Čermák absolvoval strednú priemyselný školu strojársku a po nej nastúpil do konštrukčného oddelenia Českej zbrojovky Strakonice. Tu pracoval na úpravách pištole vz.52 na kaliber 7,62x 25 mm a tiež samozrejme na samopale vz.58, ktorý sa vyvíjal pod krycím označením „Košte“. V šesťdesiatych rokoch pracoval na projekte zbraňového kompletu URZ (Univerzálna Ručná Zbraň) na náboj 7,62x51 NATO. Išlo o zbraňový komplet tvorený útočnou puškou, univerzálnym guľometom a tankovým guľometom. URZ bola vyvíjaná na exportné účely, bohužiaľ, obchodný úspech nezaznamenala. Okrem toho Čermák pracoval aj na projekte KRÁSA (KRÁtky SAmopal). Po konštrukčných úspechoch bol v roku 1970 Čermák menovaný do funkcie vedúceho oddelenia malorážových zbraní, kde zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1986.

Technické charakteristiky 7,62 mm samopalu vzor 58:

 

Samopal vzor 61 Škorpion

 

Po zavedení samopalu vz.58 do výzbroje sa vtedajšia ČSĽA začína vyraďovať samopaly vz.24/26. Je to pochopiteľné, keďže nová zbraň bola podstatne výkonnejšia. Nový vz.58 však nevyhovoval všetkým. Príčinou boli rozmery novej zbrane, ktoré neumožňovali, alebo veľmi sťažovali jeho použitie pri niektorých druhoch vojsk, najmä posádok tankov a iných vozidiel, ale tiež výsadkárov. Aj obsluhy niektorých ťažkých zbraní, spojári, ostreľovači a velitelia požadovali pobočnú zbraň, ktorá by svojimi rozmermi neprevyšovala rozmery pištole, ale zachovala by si schopnosti samopalu.

Na základe týchto požiadaviek vznikol samopal vzor 61. Hlavným konštruktérom Škorpiónu bol ing. Miroslav Rybár. Ten navrhol koncept zbrane, ktorá by sa podobala skôr pištoli, než samopalu a zavrhol cestu stavby pištole umožňujúcej aj streľbu dávkou (napr. sovietska APS). Ďalším charakteristickým rysom Škorpióna je umiestnenie zásobníka zdola pred pištoľovou pažbičkou. Okrem toho má vz.61 aj sklopnú ramennú opierku, podobne ako iné, väčšie samopaly.

Inovatívny prístup však je vidieť najmä vnútri zbrane. Samopal využíva impulz výstrelu, ktorý cez nábojnicu pôsobí na neuzamknutý dynamický záver. Pri streľbe ja záver v prednej polohe a náboj zasunutý v nábojovej komore. Spúšťový mechanizmus je odlišný od bežných samopalov. V závere Škorpióna je posuvný úderník, na ktorý udiera otočný kohútik. Ten je pred výstrelom zachytený v zadnej polohe záchytom spúšťadla a energiu mu dodáva bicia pružina. Aby bola možná streľba dávkou, v zbrani je použitý automatická spúšť. Ide o pákový mechanizmus, ktorý je pripojený ku záveru. Pri dosadnutí záveru do prednej polohy je automatická spúšť vypustená a kohútik sa dostáva do pohybu. Počas vývoja sa však zistilo, že zbraň s takto riešeným nabíjacím mechanizmom by dosahovala príliš veľkú kadenciu. Z tohto dôvodu je v pažbičke umiestnený unikátny znižovač kadencie. Ten sa skladá zo závažia, ktoré je navlečené na pružine a môže sa pohybovať vo vertikálnom smere. Závažie je pripojené na vačku a záchyt v puzdre zbrane. Záver pri pohybe vzad narazí na vačku, ktoré prenáša energiu záveru na závažie. Závažie sa začne pohybovať smerom dolu a pritom stláča pružinu. Keď závažie dôjde do krajnej polohy, pružina premieňa svoju potenciálnu energiu opäť na kinetickú energiu závažia a to sa pohybuje nahor. Pri dosadnutí do hornej polohy záver narazí na vačku, ktorá posunie záchyt záveru a záver sa vracia dopredu. Je jasné, že kým závažie vykonáva pohyb dolu a hore záver stojí zachytený v zadnej polohe, čím sa znižuje kadencia zbrane.

Samopal sa vyrábal v rokoch 1962-1968, 1973-1976, 1978-1979, 1992-1994.
Vyrábali sa verzie:

• Vz.61- pôvodná verzia na náboj 7,65 Browning
• Vz.65- na náboj 9 mm Makarov
• Vz.64- náboj 9 mm Browning
• Vz. 68- na náboj 9 mm Parabellum, ktorý bol dlhší o 35 mm oproti vzor 61 a montovala sa naň aj pevná drevená pažba. S výkonnejším naábojom sa predĺžila aj vzdialenosť účinného dostrelu na 250m

Pre náboje 7,65 mm boli vyrábané zásobníky s kapacitou 10 a 20 nábojov, pre ostatné aj s kapacitou 12, 24, 30 nábojov. Samopal mohol používať aj tlmič hluku výstrelu.

Samopal okrem ČSĽA zaviedol aj vtedajší ZNB a dnes ich používa PČR aj PZ SR. Rovnako sa dodnes táto veľmi kvalitná a výkonná zbraň používa v armádach Českej aj Slovenskej republiky. Škorpión bol v licencii vyrábaný v bývalej Juhoslávii pod názvom M-84.

Napriek svojim nesporným kvalitám, úspešnej konštrukcii a dobrej presnosti, dosiahnutej záverom strieľajúcim z prednej polohy Škorpión nezaznamenal predpokladané exportné úspechy mimo krajín Varšavskej zmluvy. Spôsobil to najmä pomerne málo výkonný kaliber pôvodnej verzie vz. 61, ktorý bol už v tej dobe považovaný za málo výkonný pre potreby bezpečnostných zložiek.

Základné charakteristiky samopalu

Samopal	Vz.61	Vz.68
Kaliber	7,65 mm Browning	9 mm Parabellum
Hmotnosť zbrane bez zásobníku -         so sklopnou opierkou -         s drevenou pažbou	1,30 kg -	2,03 kg 2,12 kg
Hmotnosť náboja	7,62 g	10,5 g
Hmotnosť strely	4,75 g	6-8 g
Hmotnosť prachu	0,2 g	0,33 g
Hmotnosť plného dlhého zásobníka	0,25 kg	?
Hmotnosť krátkeho plného zásobníku	0,15 kg	?
Dĺžka náboja	25 mm	29,7 mm
Dĺžka zbrane -so sklopenou opierkou -s roztiahnutou opierkou -s drevenou pažbou	270 mm 522 mm -	305 mm 595 mm 565 mm
Dĺžka hlavne	115 mm	115 mm
Počet drážok v hlavni	6	6
Počiatočná rýchlosť strely	317 m.s-1	400 m.s-1
Kadencia	750 min-1	750 min-1
Bojová kadencia- jednotlivé rany	35 min-1	35 min-1
Bojová kadencia- dlhé dávky	200 min-1	200 min-1
Počet nábojov v zásobníku	10,20	12,24,30
Účinný dostrel	200 m	250 m

 

Zbraňový komplet LADA

připravil Vlado „Jetro“ Monček

Koncom päťdesiatych rokov skonštruoval Eugene Stoner zbraň, ktorá používala náboje kalibru 5,56 mm. Jej obchodný názov bol AR-15, no svoju slávu si vydobyla pod názvom M-16. Okrem svojho netradičného vzhľadu a nových materiálov použitých na výrobu zbrane bola „emšestnástka“ prevratná hlavne svojim kalibrom. Pôvodná verzia M-16 používala muníciu typu M193 5,56x45 mm (.223 RemMag), ktorá mala strelu ťažkú len 3,6 g. Napriek tomu bola úsťová energia strely vyššia, ako v prípade náboja vz.43. To bolo dosiahnuté veľmi vysokou rýchlosťou strely ( viac ako 900 m.s-1), ktorá zaručovala aj vysokú priebojnosť. Okrem toho dosahovali nové náboje aj značnú ranivosť, najmä na krátku vzdialenosť. Vzhľadom na svoju vysokú rýchlosť a nestabilnosť pri náraze na cieľ mohli totiž spôsobiť ťažké poranenie spôsobené masívnym trhaním tkaniva (tento efekt je typický pre tzv. mikrokalibrové zbrane). Keďže USA mali a majú silnú pozíciu v NATO, v priebehu niekoľkých rokov bol tento kaliber prijatý za štandard aliancie. Neskôr bol vyvinutý náboj SS 109, ktorý používal strelu ťažkú 4,0 g. V prospech zvedenia nového náboja hovorilo viacero faktov- odľahčenie zbraní, menší spätný ráz, ľahšia munícia a tým pádom možnosť niesť viac nábojov do boja a pod.

Počas vojny vo Vietname, kde sa M-16 používala, sa pravdepodobne dostalo Sovietom do rúk niekoľko kusov novej zbrane. Spolu s informáciami od KGB a vojenskej rozviedky to prispelo k urýchlenému vývoju nového sovietskeho náboja malého kalibru. Ten vyústil do nového náboja 5,45x 39 mm. V krátkej dobe vznikla v ZSSR aj zbraň konštruovaná na tento náboj, a to AK-74, ktorá bola zavedená do výzbroje Červenej armády v roku 1974. Nový náboj sa vyznačoval podobnými charakteristikami, ako americký .223- vysoká rýchlosť a úsťová energia, nízka hmotnosť strely i samotného náboja. Strela sa vzhľadom na svoju hmotnosť len 3,44 g stávala pri zásahu cieľa vysoko nestabilná a spôsobovala rozsiahle poranenia.

Ani Československo nemienilo zaostať za svetovými trendmi a už v roku 1977 vznikla štúdia LADA S, ktorá mala posúdiť „Možnosti zabezpečenia ČSĽA zbraňami kalibru 5,45 mm na unifikovaný náboj“, ktorú spracoval Vojenský Výskumný Ústav v Brne. V roku 1982 bol spracovaný tzv. VTER (Vojensko-technický a Ekonomický Rozbor) a v roku 1984 projekt SRÁZ/A 010, v rámci ktorého bol schválený projekt LADA. Vývoj sa začal v ZVS-VVÚ v Brne. Vedúci projektu bol Ing. Bohuslav Novotný, s ktorým spolupracovali napríklad J.Jakubec, doc.Fišer, Ing.Mališ a iní. Podľa Lubomíra Popelínskeho narazil vývoj zbrane veľmi rýchlo na vážnu prekážku. Sovietsky náboj 5,45 mm totiž nebol konštruktérom v požadovanom čase dodaný. Nakoniec údajne museli byť prvé náboje získane nelegálnou cestou od sovietskej posádky v Olomouci. Podľa Popelínskeho boli nakoniec náboje dodané, no okótované výkresy, rozmery náboja a výrobné tolerancie neboli zo ZSSR zaslané nikdy. Jedinou možnosťou teda bolo premeriavanie každého náboja ručne, pri ktorom sa zistilo, že priemer hlavne AK-74 je len 5,41 mm, čo sa taktiež sovietska strana neunúvala našim konštruktérom oznámiť.

Keď sa podarilo prekonať problémy s nábojom, ktoré pripomínali skôr Hlavu XXII, mohlo sa ďalej pokračovať vo vývoji zbrane. Komplet LADA bol zložený z troch zbraní, a to krátky samopal, útočná puška (samopal) a ľahký guľomet. Tieto však mali byť natoľko modulárne, že mohla byť možná jednoduchá prestavba jednej zbrane na druhú a to v poľných podmienkach bez použitia náradia. Zbrane sa líšili najmä dĺžkou hlavne a typom zásobníka. Krátky samopal mal mať hlaveň dlhú 185 mm, samopal 382mm a guľomet 577mm. Krátka samopal a samopal mali používať skriňové segmentové zásobníky na 30 nábojov a ľahký guľomet na 45 nábojov. Zásobník pre guľomet bol kovový, ostatné plastové. Značné zdržanie vzniklo, keď bola dodatočne vydaná požiadavka na kompatibilnosť zbrane so sovietskym zásobníkom pre AK-74. To si vynútilo prekonštruovanie puzdra zbrane a záchytu zásobníka. Aby toho nebolo málo, zastavil sa vývoj domáceho granátometu LENA a tak bolo rozhodnuté použiť sovietsky štandardný 30 mm granátomet. Je nanajvýš pravdepodobné, že ak by k týmto zdržaniam nedošlo, LADA by sa začala sériovo vyrábať a čs.armáda by bola prezbrojená novými zbraňami. Dnes už vieme, že nič také sa, žiaľ, nestalo. Po strastiplnom, no úspešnom vývoji sa konali v roku 1987 podnikové skúšky samopalu aj guľometu a o niečo neskôr aj krátkeho samopalu. Skúšky dodaných zbraní potvrdili zlepšenia oproti prvým prototypom, no neboli splnené požiadavky na hmotnosť a životnosť zbraní. Prekonštruované zbrane boli opätovne dodané na podnikové skúšky v roku 1988. V tom čase sa už podarilo aj prekonštruovať záchyty zásobníka tak, aby bolo možné použiť aj zásobníky AK-74. Skúšky konečne dopadli takmer pozitívne. Takmer, keďže počas testov pri extrémnych teplotách došlo k praskaniu hlavní pri teplote asi -50°C. Zistilo sa, že tento problém spôsobuje kovanie celého vývrtu hlavne spolu s nábojovou komorou a tiež nesprávny materiál. To viedlo k zmene spôsobu výroby zbrane a k prísnejšej kontrole materiálov. Tým sa problémy s praskaním hlavní v arktických teplotách vyriešili. V januári 1990 sa dokončila technická dokumentácia, ktorá bola nutná pre sériovú výrobu zbrane, ktorá však nikdy nezačala.

Poďme ale ku konštrukcii zbrane. Jej automatika používala pre činnosť impulz prachových plynov z hlavne. Tieto sa odvádzali do plynového valca v nadpažbí. Vo valci sa nachádzal piest, ktorý bol spojený s nosičom závorníka, ku ktorému sa závorník pripájal zdola. Záverový mechanizmus je totožný s AK-74, teda uzamykaný otočným pohybom dvoch uzamykacích ozubov. Bicí mechanizmus mal otočný kohútik (oproti Sa vz.58, ktorý mal priamobežný). Spúšť samopalov bola konštruovaná inak ako spúšť ľahkých guľometov. Krátky samopal a samopal mali spúšť, ktorá umožňovala paľbu jednotlivými ranami, trojrannými dávkami a dlhými dávkami. Guľomet strieľal len jednotlivými ranami a dlhými dávkami.

So zavedením novej zbrane sa váhalo aj kvôli politickým zmenám v roku 1989. Vojenský výskumný ústav, vedomý si toho, že zbraň na sovietsky náboj nemá v novej armáde budúcnosť, začal na vlastné náklady vývoj zbrane na kaliber 5,56x45 mm so strelou SS 109. Tento vývoj bol v roku 1990 schválený ministerstvom obrany a prebiehal v Českej zbrojovke Uherský Brod. Vývoj viedol Lubomír Popelínsky a trval do roku 1991. Okrem prekonštruovania nábojovej komory a hlavní zahŕňal aj opätovné maturovanie so zásobníkmi. Tentoraz mali byť použiteľné aj zásobníky americkej M-16. Najsmutnejšie je, že zásobníky M-16 používajú presne rovnaký typ uchytenia (zasunutie kolmo na os zbrane a zachytenie záchytom ), ako bol plánovaný pôvodne už v roku 1987. Samotné zásobníky prešli zmenami taktiež. Pre samopaly sa vyvinul 30 ranový zásobník, ktorý bol vyrobený z priehľadného plastu. To má zabezpečiť strelcovi ľahkú kontrolu počtu zostávajúcich nábojov a umožňuje mu včas sa na výmenu zásobníka pripraviť. Okrem toho bola spúšť umožňujúca paľbu trojrannými dávkami namontovaná aj na guľomet. Ten navyše dostal nový bubnový zásobník s kapacitou až 75 nábojov. Zaujímavé je aj to, že celá výkresová dokumentácia bola vytvorená v AUTOCADe, čo bolo u nás v tej dobe značne zriedkavé. Ešte predtým, v roku 1991 však projekt takmer opäť skončil. ČZ Uherský Brod totiž oznámila, že nemá peniaze na pokračovanie vývojových prác. Našťastie sa peniaze našli a projekt sa úspešne skončil.

O tragické vyvrcholenie sa však postarala vtedajšia čs.armáda, ktorá oznámila, že nemá a tak skoro ani mať nebude prostriedky na nákup nových zbraní. V takomto stave sú veci dodnes, ako na českej strane, tak aj na Slovensku. AČR však ku cti slúži, že podľa plánu má byť prezbrojovaná novými zbraňami od roku 2008. To je samozrejme príležitosť pre Českú zbrojovku Uherský brod, ktorá zbrane LADA momentálne ponúka pod názvom ČZ 2000. V prípade OS SR je situácia horšia, keďže mi nie je známy plán prezbrojenia slovenskej pechoty novými zbraňami jednotlivca. Jediná informácia, ktorá prenikla na verejnosť je prezbrojenie jednotiek zvláštneho určenia zo Žiliny novými zbraňami štandardu NATO a vybavenie systémami elektronického bojiska, PNV atd. Na moje prekvapenie nová zbraň predvedená pri dynamických ukážkach bol nemecký HK 36 s krátkou hlavňou, takže osud zbraní LADA je stále neistý.

 

CZ 2000
Útočná puška, útočná puška (zkrácená verze), lehký kulomet

 

Zbraňový systém CZ 2000 je produktem uherskobrodské zbrojovky. Je to nástupce automatické pušky vz.58, samopalu Škorpion a kulometu vz. 59, avšak nyní již ve standardní ráži 5.56mm NATO. Původně (ještě v projektu LADA) se sice počítalo s použitím munice 5.45mm, ale přišla revoluce a v roce 1999 vstup do NATO. Koncepce se musela přizpůsobit novým trendům v konstrukci automatických zbraní. Mimo jiné i standardním nábojům používaným v Alianci. Tehdy byl projekt přejmenován na CZ 2000.

Jak známo, Česká Zbrojovka má ve výrobě osobních zbraní dlouhou tradici, stejně tak i zkušenosti a "knowhow" co se týče automatických pušek a samopalů.

Rodina zbraní CZ 2000 se vyznačuje vysokou kadencí, poměrně nízkou hmotností, dobrou ergonomií, a hlavně modularitou, díky které jsou jednotlivé díly všech tří verzí vzájemně zaměnitelné, což zajisté zjednodušuje údržbu a snižuje náklady. Zbraň může být podle výrobce nasazena v extrémních teplotních podmínkách od -50 do +50 °C. Je jednoduchá na ovládání a umožňuje rychlé zamíření i za zhoršených světelných podmínek a v noci - díky třem zabudovaným luminiscenčním značkám. Mířidla jsou dioptrická, zadní část je nastavitelná po stometrových dílcích. Obě verze útočné pušky umožňují střelbu na cíle vzdálené do 800m, u kulometu až na vzdálenost 1000m. Zbraně mají tři režimy střelby: jednotlivými ranami, tříranné dávky a automat. Mohou být osazeny bajonetem, dvojnožkou (ta je u kulometu standardně) a montážní lištou pro noční optiku. Úchyty pro granátomet jsou rovněž standardní součástí zbraní.

Technický popis

Všechny tři verze jsou postaveny na jádru součástek, které jsou, jak už jsem uvedl, stejné jak u útočné pušky (normální i zkrácené verze), tak i u kulometu. Rozdíly jsou v hlavních a v příslušenství. Na zbrani je rámová pažba, která je sklopná podobně jako u Sa vz. 58. Zásobník na 30 ran je vyroben ze syntetických materiálů. Je průhledný, takže střelec může jednoduše zjistit, kolik nábojů mu ještě v zásobníku zbývá. Zbraň pracuje na principu využití energie zbytkových plynů odebíraných z hlavně při výstřelu.

Výhody systému CZ 2000

• Jednoduchost obsluhy a údržby
• Spolehlivost ve všech klimatických podmínkách
• Schopnost rychlého zamíření i za stížených světelných podmínek a v noci
• Modularita
• Vzájemná zaměnitelnost jednotlivých dílů
• Prodloužená životnost všech komponent
• Nízká váha, malé rozměry, ergonomie, pohodlná střelba ve všech režimech
• Režim tříranných dávek - šetří munici

Ve srovnání s Americkou karabinou M4 je zkrácená verze útočné pušky CZ 2000 menší, lehčí, ale dražší. Stejně tomu je i v případě M16 kontra klasická verze útočné pušky CZ 2000.

Munice 5.56x45mm NATO
- je standardní výzbrojí armád členských zemí NATO.Ve srovnání se zbraněmi ráže 7.62mm je rovná část trajektorie kulky delší, což zmenšuje chyby při stanovování vzdálenosti cíle, tedy střelba je přesnější.

Nasazení v AČR

Podle modernizačního plánu reformy naší armády, která byla zahájena počátkem ledna 2003, mají být nahrazeny samopaly vz. 58 a kulomety UK90 novými zbraněmi v ráži 5.56mm. Je velmi pravděpodobné, že se dá přednost české produkci, před zahraniční. Jednalo by se nejspíše o systém CZ 2000. Kompletní nahrazení by mělo být do roku 2010. 

Takticko-technická data jednotlivých verzí CZ 2000

	Útočná puška (zkrácená verze)	Útočná puška	Lehký kulomet
Délka	675 mm	850 mm	1050 mm
Délka se sklop. pažbou	435 mm	615 mm	810 mm
Délka hlavně	185 mm	382 mm	577 mm
Váha (bez zásobníku)	2,6 kg	3 kg	4,1 kg
Vzdálenost mířidel	331 mm	497 mm	694 mm
Kadence	750 - 850 rpm	750 - 850 rpm	750 - 850 rpm